Fallgrapp odštartovali turné k albumu V hmle, pokrstil ho Michal Kaščák

Publikum na začiatku koncertného večera dostalo do nálady vystúpenie českého projektu Himalayan Dalai Lama, ktorý si Fallgrapp prizvali ako predkapelu na celé turné. Samotné vystúpenie osemčlennej formácie a jej hostí (Samuel Hošek, Jimmy Pé) potvrdilo, že skupina z hľadiska zohratosti a koncertnej živelnosti prešla za tri roky od vydania debutového albumu Rieka veľký kus cesty. Fallgrapp vo vypredanom klube ponúkli osem z jedenástich skladieb albumu V hmle a pridali aj niekoľko osvedčených kúskov z prvotiny (Rieka, Zrkadlia nás, Ľadový útes, I.N.A., Vlasy), či vlastnú verziu skladby Duch mesta, ktorá vznikla v roku 2015 pre remixový album Jany Kirschner.

Po Trenčíne a Žiline majú tri týždne na doladenie detailov

Zakladateľ skupiny, producent a hlavný autor hudby Jureš Líška priznáva, že prvé vystúpenie s novým materiálom bolo spojené s veľkými obavami. Kapela totiž pred koncertom v Piano clube nestihla plánovanú generálku. „Je pravda, že pred krstom som mal neuveriteľný stres, trošku sme to časovo nezvládali. Ale prišlo naozaj veľa ľudí, rodina, priatelia, takže som cítil veľkú podporu, že keby aj niečo nevyšlo úplne ideálne, tak sa nič nedeje,“ hovorí rodák z Dubnice nad Váhom, ktorý aj Trenčín považuje za svoje domovské mesto.

O deň neskôr nasledovala Žilina, kde už bola podľa Jureša atmosféra v kapele omnoho uvoľnenejšia. Na ďalšie koncerty si však budú musieť fanúšikovia počkať až do mája. “Je to aj kvôli pracovným povinnostiam, niektorí členovia sa venujú ešte svojim iným kapelám. Ale je to fajn, lebo s trojtýždňovou pauzou po prvých koncertoch máme čas na doladenie vecí. Teraz sme si otestovali, čo funguje a nefunguje, či už na pódiu alebo aj mimo neho, a môžeme sa na to pripraviť, aby to bolo na dalších koncertoch ešte lepšie.”

Nový album privítali ľudovými piesňami aj Hrochom Karolom

Krst albumu V hmle sa uskutočnil približne uprostred vystúpenia, kedy líder skupiny na pódium pozval Michala Kaščáka. Ten prišiel oblečený v kroji a s husľami v rukách za doprovodu spoluhráča na harmonike zahral a zaspieval niekoľko ľudových piesní, ktorých texty jemne upravil s rôznymi narážkami na skupinu Fallgrapp. Samotný akt krstu prebehol vhodením CDčka do publika, po ktorom pokračovala zábavná folklórna vsuvka doplnená o zľudovenú pesničku Braňa Jobusa Hroch Karol.

Šéf festivalu Pohoda, na ktorom Fallgrapp pred dvoma rokmi odohrali svoj zatiaľ najväčší koncert, týmto “šouprogramom” prekvapil aj samotnú kapelu, ktorej štyria členovia – Jureš a traja huslisti – sú úzko spätí s folklórom. “Miša som oslovil asi mesiac dozadu, nič sme však nemali potvrdené, až pár dní pred krstom mi zavolal, že príde. Ale to, ako vyšiel na pódium a čo tam stváral, s tým sme fakt nepočítali. A bolo to skvelé, že takto vniesol na pódium aj trošku folklóru,” dodáva Jureš Líška.

foto: Stanči Karellová

foto: Stanči Karellová

Rozhovor s Jurešom: Tvorivú krízu sme prekonali aj vďaka spoluprácam

Cítil si po zisku štyroch cien na Radio_Head Awards veľký tlak pri tvorbe druhého albumu? Ak áno, ako si sa s ním vyrovnal?
Zo začiatku nie, hneď po vydaní prvého albumu som ďalej tvoril nové veci. Až potom prišla kríza. Čím viac som počúval novej hudby, tým viac som bol zamotaný. A čím viac hudby som tvoril, tým viac som bol nespokojný. Cítil som svoje obmedzenia a bol som naštvaný sám na seba. Ale už som sa s tým nejako vyrovnal, našiel som si polohu, o ktorej si myslím, že mi ide. Dôležité bolo obklopovať sa ľuďmi, ktorí mali chuť tvoriť. To ma vždy nakopne. Keď niekto príde s niečím, čo by som ja sám nedokázal vymyslieť, automaticky sa snažím na to nejakým spôsobom napojiť a rozvíjať to. A vtedy zistíš, že nad hudbou by sa nemalo moc rozmýšlať a taktizovať. Hudba by mala plynúť, bez nejakých obmedzení, škatuliek a vzorcov.

Na debute Rieka si okrem hudby písal aj väčšinu textov a aj novom albume si pod niektorými podpísaný ty. Kedy u teba pri tvorbe prichádzajú nápady na konkrétne texty?
Väčšinou, keď si začnem hrať nejakú melódiu, tak si do toho automaticky spievam a vymýšľam asi ako by mohol byť v tej hudbe posadený vokál. Beriem ho ako ďalší nástroj a hľadám tóny a slová, ktoré by tam mohli pasovať. Napríklad Vietor aj Akoby boli slová, ktoré mi napadli, keď som mal urobenú hudbu a začal som vymýšľať, ako by tam mohol znieť spev. Potom mám ale väčšinou problém ten text dotvoriť. Vždy chcem, aby pesnička mala pre ľudí nejakú výpovednú hodnotu, ale keďže nie som textár, ide mi to oveľa ťažšie ako tvorba hudby. Preto som oslovil nielen Noru, ale aj textárky Mirku Ábelovú a Dagmar Mišíkovú.

Hovoril si o nespokojnosti a o tom, že to, čo vytvoríte, musí byť naozaj kvalitné, aby sa vysoké očakávania pri druhom albume naplnili. Nakoniec je na ňom jedenásť skladieb. Koľko je za tie tri roky ďalších, ktoré sa naň nedostali?
To sa ani nedá spočítať, je ich strašne veľa. A je to zaujímavé, že niekedy, keď si prechádzam tie projekty, tak si hovorím, že toto som urobil? Často mi to príde, že je to zaujímavé na prvé počutie, ale cítim z toho, že to nie je také silné. Pesničky, ktoré som dal na ten album, sú pre mňa naozaj tie najlepšie, v ostatných skrátka niečo chýbalo.

Úvodná pesnička Ougadougou je výrazne inšpirovaná Afrikou. Ako vznikla?
Často sa mi stane, že keď s jednou rozrobenou skladbou nie som spokojný a začnem robiť na ďalšej, tak prídem na to, že by sa mi tam hodili sample z tej prvej, buď melódia, harmónia alebo nejaký zvuk. Tak si otvorím oba projekty, skĺbim ich dohromady a zistím, že som z dvoch pesničiek vytvoril niečo nové. A je to automaticky originálne, pretože pri tej prvej som bol inšpirovaný niečím, pri druhej zase niečím iným a výsledkom ich spojenia je niečo úplne odlišné. Takto vznikla aj pesnička Ougadougou – spojením jednej skladby s inou, v ktorej som použil africké sample, a to spojenie ma veľmi bavilo. Pôvodne som chcel dať hneď ako úvodnú skladbu Vietor, ale potom som si povedal, že ten album hneď na začiatku takto “osolím” a dám tam tie africké rytmy. Aby sa tak trochu rozplynuli očakávania poslucháča a bolo hneď jasné, že tento album je iný ako debut.

Je iný aj v tom, že je na ňom viac spoluprác.
Dá sa povedať, že to pre nás bola taká cesta, ako sa vyrovnať s tlakom po prvom albume. Aj my sami sme cítili veľkú zodpovednosť, aby sme nový album urobili čo najlepšie. Nevyhli sme sa teda ani kríze, aj ľudskej aj tvorivej, bolo obdobie, kedy sme sa ako keby nevedeli pohnúť z miesta. Tak som sa to snažil zahnať aj tým, že som oslovoval ľudí, ktorí tou krízou neboli postihnutí. Každý nový človek do toho procesu priniesol niečo nové, od čoho sme sa potom celá kapela vedeli odpichnúť a podporilo to náš tvorivý proces aj mimo tej konkrétnej spolupráce.

Ako prebiehala napríklad spolupráca s Jurajom Benetinom? Pesnička Dym patrí medzi vokálne najprepracovanejšie na albume.
Bolo to pre mňa až prekvapivo rýchle a jednoduché. Stretli sme sa najprv u neho doma v štúdiu aj s Norou. Tam sme si to skúsili zaspievať a hneď sme to aj nahrávali ako demo. Mali sme z tých nahrávok veľmi dobrý pocit, takže Ďuro potom už iba zajednal štúdio u Martina Čemu a nahrali to tak, že si s Norou dali mikrofóny oproti sebe a pozerali sa na seba. A to bolo skvelé, Ďuro hovoril, že to tak robili aj s Anetou Langerovou a tá neverbálna komunikácia veľmi pomáha tomu, aby spolu dobre ladili, zvládali bez problémov všetky nástupy a podobne. Išlo to veľmi hladko a ja už som len z réžie dával nejaké korekcie. Mali sme to nahraté za nejaké tri hodiny a dokonca Nora tam zaspievala aj veci, ktoré boli úplne mimo jej komfortnej zóny. Sú tam výšky, ktoré som ani nevedel, že dokáže zaspievať, a ona ich dala na prvýkrát. To je práve príklad toho, ako ťa spolupráca s niekým novým dokáže nakopnúť a posunúť ďalej.

Textovo sa album nesie v takej poeticky zahmlenej, abstraktnej línii, takže nie je ľahké dekódovať, o čom tie piesne sú. Je to tvoj umelecký zámer, že tam nechceš príbehy alebo niečo konkrétnejšie?
Ja som vždy vnímal vokál najmä ako hudobný nástroj, ako linku, ktorú si viem vymyslieť v rámci nejakej zvukomalebnosti a ktorá v tej hudbe pekne plynie. Samozrejme, chcem aj, aby ľuďom niečo dávala, no nemám rád hudbu s doslovnými textami, ktoré každý chápe hneď na prvú. Oveľa radšej mám, keď texty nie sú úplne jasné. Napríklad aj keď ideme hovoriť o vzťahu medzi dvoma ľuďmi, tak je jasné, že každý vzťah je zložitý, ale tie konkrétne detaily toho vzťahu môžu byť veľmi rozdielne. A keď je to vyjadrené prostredníctvom nejakej nekonkrétnej, zahmlenej metafory, tak je to možno menej o tom, že si poslucháč povie “toto je presne o mojom vzťahu”, ale je to univerzálnejšie a každý si v tom môže nájsť ten svoj príbeh alebo situáciu, v ktorej sa nachádza.

Zvuk albumu V hmle pôsobí “kapelovejšie” a kompaktnejšie ako na debute, ktorý bol viac predvídateľným spojením elektroniky, huslí a spevu. Ako sa ty spätne pozeráš na prvý album, keď ho porovnáš s týmto?
Samozrejme, bol to iný proces. Pri prvom albume som mnohým veciam ani nerozumel, veľa vecí som robil systémom pokus-omyl, páči-nepáči… Kdežto pri tomto albume už som oveľa viac uvažoval nad tým, ako tie veci majú znieť, ako to zvukovo doladiť, aké frekvencie vyseparovať a podobne. Takže na tomto albume som mal oveľa viac schizofrénie a aj oveľa viac práce. Ale vnímam to tak, že sú dve cesty v rámci tej predvídateľnosti a “zahmlenosti”. Keď si vypočujem nejaký starší album Bonoba, napríklad Days to Come spred vyše 10 rokov, tak to je presne o tom, že tam boli výraznejšie motívy, ale jeho novšia tvorba je už celá taká úplne nekonkrétna. A ja určite nechcem ísť až do takého extrému, skôr mi naozaj išlo o to, že som sa snažil viac prispôsobiť ten zvuk kapele. Pri prvom albume som vôbec nerozmýšľal nad tým, či to budeme hrať ako živá kapela.

foto: Stanči Karellová

Keď si tvoril prvý album, čo bol vlastne Fallgrapp?
Fallgrapp som bol ja a speváčka. A huslisti, keď som ich oslovil, že tuto by sa mi páčili husle. A to bolo celé. Čiže teraz už som rozmýšľal aj nad tým, že ako by sme to dokázali zahrať naživo, ktorý zvuk by kto hral, v podstate ako by sme zneli ako kapela, čo som pri albume Rieka vôbec neriešil, lebo tá kapela vtedy ani neexistovala.

Spomenul si Bonoba, ktorý bol v čase tvorby albumu Rieka tvojou veľkou inšpiráciou a vám sa dokonca podarilo vystúpiť ako jeho predkapela na jeho koncerte v Bratislave. Máš aj teraz nejaké muzikantské sny, ktoré by si chcel s Fallgrapp dosiahnuť?
Neviem, asi nie. Toto bola naozaj taká méta, Bonobo bol pre mňa vždy jeden z top muzikantov. Ale bola to jedna z vecí, ktoré sa mi udiali strašne rýchlo, úplne nečakane a v podstate hneď na začiatku. Až tak, že som si to ani nedokázal vnútorne užiť, lebo to bol aj veľký stres. Teraz by som išiel za ním do šatne a vedel by som s ním pokecať, ale v tej chvíli som riešil iba náš koncert, aby sme dobre zahrali.

Teraz mojím snom a cieľom je, aby sme mali dobrý album, ktorý keď zahráme naživo, tak sa to bude ľuďom páčiť. To je pre mňa to najviac. Samozrejme vždy môžeš byť slávnejší a mať väčšie koncerty, ale načo je vlastne dobrá sláva? Podľa mňa, ak sa snažíš by slávnym, tak to je úplne zlé. To by nikdy nemalo byť cieľom umelca alebo kohokoľvek. Cieľom by malo byť robiť to, čo chceš a robiť to najlepšie, ako vieš. Mojím snom je uživiť sa tým, čo ma baví, byť dobrý v tom, čo robím, a vedieť si tým raz zaobstarať rodinu.

Patríš medzi málo slovenských nemainstreamových hudobníkov, ktorí sa rozhodli odísť z práce, aby sa mohli naplno venovať iba hudbe. Ako zatiaľ hodnotíš toto rozhodnutie?
Hudbe sa venujem naplno asi rok a pol. Bolo to nutné rozhodnutie, už som nevedel pracovať a zároveň tvoriť hudbu, chodiť hrávať, skladať. Musel som niečo vypustiť. Keďže som mal nejaké peniaze nasporené, riskol som to. Zatiaľ nebanujem, ale človek nikdy nevie, čo príde. A tak žijem aj dnes – stále nemám nič isté, stále neviem, čo príde, ale žijem z toho, čo ma baví a čo chcem robiť.

Album V hmle – https://gergaz.bandcamp.com/album/v-hmle

Skupina Fallgrapp – https://www.facebook.com/Fallgrapp/ Vydavateľstvo Gergaz – http://www.gergaz.com/

Zostávajúce koncerty turné Fallgrapp:
(hosť na celom turné: Himalayan Dalai Lama)

5. 5. – Prešov, Christiania + Petijee
6. 5. – Košice, Tabačka
12. 5. – Nitra, A cafe
18. 5. – Bratislava, MMC
19. 5. – Banská Bystrica, Záhrada – Centrum nezávislej kultúry
25. 5. – Brno, Fléda + FVLCRVM
26. 5. – Praha, Kino Aero
27. 5. – Kremnica, Akropola