Longital s novým albumom bilancujú a plnia si svoj sen

26. 3. 2015 | Nová hudba, Domáca scéna

Dôležitú etapu svojho pôsobenia na hudobnej scéne uzavrú bratislavskí Longital novým albumom. Skúsení hudobníci a svetobežníci Shina a Daniel Salontay sa na ňom vrátili k akustickému zvuku. Štúdiovku A to je všetko? zaranžovali spoločne s bubeníkom a klaviristom Mariánom Slávkom, ktorý sa do kapely vrátil uplynulú jeseň po dlhej trinásťročnej pauze. Vydanie albumu, ako inak v domovskom labeli Slnko Records, je naplánované na 14. mája. Už teraz si z neho môžete vypočuť tri skladby v predstihu.

Nahrávky sú výsledkom posledných troch rokov, počas ktorých kapela hľadala svoju novú tvár. „Niekde na začiatku v roku 2012 sme odložili počítač a Dano si kúpil akustickú gitaru. Začali sme skúšať hrať pesničky, ktoré boli aktuálne len tak s gitarou, basou a dvoma hlasmi,“ hovorí Shina. O rok neskôr už Longital putovali po Ukrajine a ešte vo dvojici s akustickým programom zahrali viac ako 20 koncertov. Skladby sa im v tejto podobe začali formovať do niečoho výnimočného a nemali s nimi problém obstáť ani na veľkých pódiách. Vtedy sa k Longital vrátil bubeník a klavirista Marián Slávka, ktorý s nimi pred rokmi nahral album Tu, ešte vo formácii Dlhé Diely z roku 2002.

Na albume A to je všetko? sa takto posilnení Longital vracajú k pesničkám z trilógie Výprava (2006), Gloria (2008) a Teraz (2010), a tiež zo svojho debutu September (2001). „Chceli sme naživo zachytiť pesničky, ktoré s nami prešli kus cesty, ale zároveň sme tak nejako tušili, že to asi nedokážeme nahrať na koncerte, lebo emócie sú príliš veľké. Povedali sme si, že to musíme dať v štúdiu, ale tak ako na koncerte,“ vysvetľuje Shina.

Ideálnym kandidátom na takéto nahrávanie bol český producent a zvukár Ondřej Ježek, ktorý spolupracoval napríklad s u nás známou formáciou Monikino Kino. Vo svojom pražskom štúdiu Jámor nepoužíva réžiu, ale sedí s kapelou priamo v nahrávacej miestnosti. „Splnil som si sen. Vybrali sme pesničky, ktoré s nami žijú už veľa rokov. Vrcholí tak jedno dobrodružné obdobie a predstavujeme hudbu, ktorá nás ním previedla a prešla výraznými zmenami na koncertoch,“ hovorí Salontay. „Skladby, ktoré boli pôvodne vytvorené laboratórnym spôsobom, sú na novom albume nahrané naživo, naraz a bez editovania, vrátane spevov. Prevažná väčšina súčasných albumov je zvukovo preprodukovaná a vycizelovaná forma prevláda nad obsahom. Vízia nášho nového albumu bola pravdivosť po všetkých stránkach – od textov až po hudobné a zvukové prevedenie. Bez aditív a konzervantov. Náš cieľ bol zachytiť život v hudbe,“ dodáva.

S uvedeným živým prístupom sa niekedy môžu spájať zvukové kompromisy, ale výsledkom je obrovská živelná energia skladieb. Na tej má dôležitý podiel aj staronový člen kapely Marián Slávka, ktorý sa po odchode z Longital preslávil v prvej vlne slovenského popu (IMT Smile, Richard Müller a ďalší). „V poslednej dobe som ako keby zošperkovatel. Spolupráca s Longital ma vracia k mojej pôvodnej energii, ktorá bola veľmi naturálna,“ hovorí hudobník, ktorý aktuálne pôsobí aj v kapele Talent Transport, nominovanej na jazzový album roka 2014.

Marián sa do kapely pôvodne pridal iba na jeden špeciálny koncert v septembri 2014 pre showcasový festival Waves Bratislava. Pozvaní boli veľkí hráči hudobného biznisu vrátane legendárneho a prvého manažéra Pink Floyd, Petra Jennera. „Na naše veľké prekvapenie stál po koncerte prvý pod pódiom, zobral si longitálsku trilógiu a rozlúčil sa so slovami, že takto má znieť hudba zo strednej Európy, neangloamericky, temperamentne a uveriteľne. Veľké povzbudenie, vydarený koncert, ľudský aj hudobný súzvuk s Mariánom a možnosť naložiť trio do auta znamenali začiatok novej éry kapely,“ spomína na jeden z kľúčových okamihov Salontay.

Longital sa po niekoľkých rokoch experimentovania s modernými elektronickými technológiami, od minidisku až po zázračný Lemur Jazz Mutant, ktorý objavovali v rovnakom období ako Björk či Nine Inch Nails, vrátili k plnému akustickému zvuku. „Dlho sme rozmýšľali nad názvom albumu. V jeden moment mi preblesklo v mysli, že každý moment a aj každá pieseň má byť prežitá tak, aby mohla byť posledná. A to je všetko?, záverečná pieseň z predchádzajúceho albumu Teraz z roku 2010, má pre mňa osobne veľmi zvláštny význam. Je o pocite, keď sa niečo neodvratne končí. Je to mimo dosah našej vôle a zároveň vzniká akýsi pocit priestoru, beztiaže, ako zárodok čohosi, čo ešte nie je ani tušené. Vnímam ten názov skôr ako otázku než konštatovanie, preto ten otáznik. A tešenie sa na to, čo prichádza, nech je to čokoľvek,“ uzatvára Salontay.